Peter Bondra učí sám svojich nasledovníkov

Hokejovú abecedu sa učil na rybníku a predsa sa stal hviezdou obrovských rozmerov v najslávnejšej a najkvalitnejšej hokejovej súťaži na tejto planéte. Dvojnásobný najlepší strelec základnej časti NHL (1995 a 1998), bývalý pravý krídelný útočník washingtonských ´Caps´ a dnes manažér hokejovej reprezentácie Peter Bondra môže o svojich neľahkých hokejových začiatkoch rozprávať dlhé hodiny. Na prvé korčule sa mu totiž skladala celá rodina...

“Na veľkom rybníku, ktorý sa nachádzal medzi popradskou mestskou časťou Stráže a Spišskou Sobotou a starí Popradčania mu tiež hovorili Balaton, som sa so staršími bratmi Vladom a Jurajom (pozn. bývalý hráč Popradu a Košíc) a partiou naháňali za tou magickou čiernou gumou od rána do večera, pokiaľ sme nepadali od únavy. Ani dvadsaťstupňové mrazy nám neprekážali,“ zaspomínal si strelec zlatého gólu z göteborských MS 2002, ktorý vždy keď zavítal na Slovensko, našiel si čas, aby si zaspomínal na staré časy a na zamrznutom rybníku či potoku sa s eleganciou popreháňal. A nikdy pri tom nebol sám.

V obrovskom vaku mal výstroj nielen pre seba, ale aj pre svojich synov Davida a Nicolasa, ktorí by radi pokračovali v otcových šľapajach. David začínal vo Washingtone Midle Capitals, čo je prípravka slávnych ´caps´ a o štyri roky mladší Nicolas to skúšal v hokejovej prípravke Chesapeake Bay Chiefs, kam sa Bondrovci presťahovali. Teraz nosia dres tamojších Trashars. Mnoho z toho, čo sa už naučili, predvádzajú na rybníku pod dohľadom otca Petra. V ich hre na ich vek dominuje výborná technika s hokejkou, obratnosť a rýchlosť na korčuliach a predovšetkým apetít po góloch. “Je ešte priskoro hovoriť o ich schopnostiach a nadaní, prirodzene, bol by som rád, keby sa raz objavili v niektorom klube NHL. Určite však nemienim z nich robiť nasilu hráčov NHL. Vytváram im len podmienky, aby hokejovo rástli. Podstatné je, že ani jedného som do hokeja nenútil a že sa na tréningy a zápasy vždy veľmi tešia a hra ich baví,“ vraví Peter Bondra.

Nicolas začínal korčuľovať o rok neskôr ako David, ktorý sa dokázal kĺzať už ako trojročný. “Iste, asistoval som pri jeho začiatkoch, neraz som mu pod zadok kládol stoličku. Je to inak výborná vec, dieťa aspoň nepocíti bolesť a tvrdosť pádov tak, ako keď sa len voľne pohybuje. Možno aj preto začínal Nicolas neskôr. Rodičia by mali podporovať športové nadšenie svojich detí, pretože nikdy neviete, či nemáte doma budúceho profíka!“

V Amerike to platí dvojnásobne. Celú réžiu totiž znášajú rodičia. “Tu sa kluby nestarajú o budúcich adeptov populárneho športu tak ako na Slovensku. Ten, kto chce hrať hokej, musí mať zabezpečený kompletný servis. Tu nestačí doviezť chalana na štadión a po tréningu ho vyzdvihnúť, ale povinnosťou rodičov je zabezpečiť aj jeho dopravu na zápasy. Cestovanie, strava, ubytovanie, hotely a pod. Prirodzene, k tomu ešte aj výstroj. Spomínam si, že počas lockoutu som s Davidom precestoval na aute krížom-krážom celú krajinu. V sobotu hrali v Long Islande, tak sme z domu na päťhodinovú cestu vyrazili už pred obedom. Večer David odohral zápas, prenocovali sme v hoteli a po nedeľňajšom zápase sme sa ponáhľali späť domov do Washingtonu. Nie je to teda najlacnejší špás. Celá sezóna vyjde aj na viac ako 20 tisíc dolárov. Len zápisné do klubu predstavuje 3 tisíc dolárov.“

Peter istý čas vypomáhal trénerovi v prípravke, kde hral aj David. “Z ich tímu totiž odišiel prvý tréner. Na jeho post prešiel asistent a ja som mu v tréningoch iba vypomáhal. Párkrát som si obliekol výstroj a korčuľoval s chlapcami a nacvičoval s nimi kombinácie. Bolo to veľmi zaujímavé a presvedčil som sa o obrovskej motivácii všetkých chlapcov. Je to predsa len niečo iné, keď im pár vecí ukáže profesionálny hokejista, ako ten najlepší tréner, ktorý však nie je až tak známy, či populárny.“

V tejto súvislosti si vždy rád zaspomína na myšlienku hokejových odborníkov, že najlepší tréneri by sa mali venovať mládeži. Možno to bol kedysi sprofanovaný slogan, ale práve bez obetavých trénerov by sme dnes nemali ani Bondru, ale ani ďalšie hviezdy v NHL. “Aj ja si rád zaspomínam na všetkých trénerov, ktorí ma učili zdokonaľovať hokejové majstrovstvo. Bez dobrých trénerov nie je totiž možné výkonnostne napredovať, ale práve v začiatkoch, predovšetkým v hokejovej prípravke je potrebné zvládnuť kompletnú hokejovú abecedu, od korčuľovania dopredu, dozadu až po technické základy a obratnosť na ľade, bez ktorých by to nebolo vôbec možné posunúť sa vpred.“

David berie hokej veľmi vážne a rád by nadviazal na slávnu kariéru svojho otca. Dokonca aj na jeho drese a prilbe sa vyníma číslo dvanásť. “Otec je pre mňa veľkým vzorom. Aj by som chcel raz vedieť tak rýchlo korčuľovať ako on. Ale v góloch som ho už aj predčil. Zatiaľ čo otec dokázal dvakrát v kariére skórovať štyrikrát, čo sa v celej NHL podarilo iba Mariovi Lemieuxovi, mne sa už dvakrát podarilo v jednom zápase streliť päť gólov,“ chváli sa zasa svojim tromfom David.

04. 02. 2008 - zdroj: www.osporte.sk